Pondelok 23.3. / trinásty korona deň
7:05
Ležím v posteli a pozerám na plafón. “Ty pakôň! Ty bizón! Ty….dikobjaz!” Moja dcéra sa vo vedľajšej izby milo prihovára svojmu bratovi. Civilizačné nánosy z nej padajú po vrstvách. Lepidlo výchovy po štyroch rokoch asi ešte nezaschlo. Ale zase, vďaka online výuke sa jej fakt pekne rozšírila slovná zásoba!
7:30
Nezapnem gombík na džínoch! Ja som vedela, že strava päťkrát denne vo veku 42 rokov každý deň v týždni je priveľa! Deti, sucháre na vás! V duchu nadávam, úplne nevychovane. Vraciam sa k teplákom.
9:00
Dcére sa žiadna úloha nepozdáva, nespokojne krúti hlavou. Nie, nie, nie! Snažím sa ju presvedčiť, aby sme nalepili tie vatové tampóny sťaby kostičky na ten krásny čierny papier sťaby röntgen. “Blbosť!” oznámi mi. Nie, nie, nie, ja som nikdy romanticky nesnívala o homeschoolingu!
10:15
Syn chce vedieť, či existujú na svete aj ženy, ktoré nevedia variť. Asi existujú. Táto predstava ma trochu rozveselí. Ženy, ktoré nevedia variť v rodinnej korona karanténe. Haha! Malá škodoradosť vždy pomôže, čo tam po výchove. Rozhodnem sa, že napriek gombíku na džínoch im dnes opäť navarím.
14:00
Na syna dolieha nedostatok športu. Aj jeho online výuka o Afrike inšpirovala. Skáče po celom dome ako zverstvo a vydáva k tomu zvukstvo. Dcéra ho úplne bez zábran kopne do nohy, keď húka priblízko. Je mi ho ľúto. Odkladám home office a idem si s ním hádzať loptu! V tej zime!
15:00
Vyhrala som nad synom vo vybíjanej! Namiesto prstov mám kusy ľadu, ale nevadí! Úplne necivilizovane jačím víťazným jakotom. Syn si myslí, že moja radosť je nemiestna. Ja nie! Treba si vedieť vychutnať každý okamih šťastia v tejto smutnej dobe! Dcéra do neho šmarí loptu. Od jedu, že s ňou sme sa nehrali. Pocity šťastia strieda hrôza.
17:00
Syn sa so mnou stále nerozpráva. Teraz skáče po dome dcéra, vydáva príšerné zvuky a kope do všetkého naokolo. Pevne verím, že moja civilizovanosť to vydrží! Dolepíme tie vatové tampóny sťaby kostičky, aj keby som jej k papieru mala prilepiť aj ruku!
20:00
Po všetkých dnešných extempóre odmietam dcére prečítať rozprávku. Znevažujúco na mňa pozerá uložená na ružovom vankúšiku s plyšákmi v ruke. “Nemôžeš sa takto správať, miláčik.“ hovorím veľmi civilizovane a vychovane. “Blbosť!” oznámi mi dcéra.
22:00
Ležím v posteli a pozerám na plafón. Synovi som sľúbila, že zajtra vo vybíjanej nevyhrám. Viem sa obetovať, som matka. Rozmýšľam, či mi dcéru vôbec vezmú naspäť do škôlky, keď sa toto všetko skončí. Také milé a nežné dievčatko to bolo! Ešte pred dvomi týždnami.