reklama

ZAMKNUTÁ BRÁNA/ denník korona vírusu 9

Je sobota, je voľno, raňajkujeme neskoro. Každý deň raňajkujeme neskoro, už osemnásty deň je v podstate akoby voľno, aj keď nie je sobota. Ani nedeľa. Ani prázdniny. Ani voľno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Sobota / osemnásty korona deň

9:00

Do kuchyne svieti slnko, prach tancuje v slnečných lúčoch. Roznežnená tým slnkom, tým prachom, sa pýtam detí, čo im počas korony najviac chýba. “Nič, mama. Len potom, keď už budem môcť, tak si kúpim nové ponožky. Biele s južičkami.” Dcéra v tom má jasno. Milujem ju, nič nekomplikuje, žije v prítomnosti. Synovi chýba šport a kamoši. Škola ako inštitúcia mu nechýba. Tvrdí, že je mu s nami doma dobre a páči sa mu, že si už dva týždne neumyl vlasy. Doteraz netušil, že vlasy môžu byť také zvláštne. Také mastné. Nevytknem mu to, som vďačná, že je mu je s nami dobre.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

9:05

Vírenie prachu mi začína prekážať. Oznamujem deťom, že budeme upratovať. Nie, nepáči sa im to.

13:30

Máme upratané. Slnko stále svieti, prach už netancuje. Deti sa pohádali asi iba stokrát, dalo sa to vydržať. Nebili sa, nekopali, nehrýzli. Dlážka sa leskne, kvety sú poliate, pavúky, chúďatká, sa krčia vo vysávači, tých milión rozhádzaných vecí si deti napchali do skríň. V kuchyni vonia jablková štrúdla. V takéto chvíle sa zvyknem tešiť na iných ľudí. Na návštevu. Alebo radostne odídem niekam na návštevu ja. Do iného slnečne uprataného domu. Teraz nie.

13:05

Stojím pred bránou. Je zamknutá. Je zamknutá už osemnásť dní, zvnútra. Kľúč je v bráne, zabudli som ho tam, keď sme boli včera vyložiť smetnú nádobu. Látková kľúčenka sa hojdá vo vánku. Chcela by som, aby vošiel niekto z našich milých známych a ja som ho mohla privítať v našom upratanom dome. A objať. Tak sa do neho, s miernym studom, zaháknuť. Cítiť parfém, pokožku, teplo šiat, šampón. Príbeh, s ktorým prichádza. Toto chýba mne. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

13:10

“ Dcéra, kde si?” volám tentokrát ja. “Čo je, mama?” ozve sa dcéra z rohu za dverami svojej izby. Dcéra si číta. “Môžem ťa objať?” pýtam sa jej nežne. “ Nie, čítam si, nevidíš?” Nie, slovo empatia sme si ešte nevysvetľovali.

13:15

Idem za synom, tiež je v izbe. “ Môžem ťa objať?” pýtam sa nesmelo. “Načo?” chce vedieť syn. Presnú odpoveď nemám. Synovi sme už slovo empatia vysvetľovali a tak sa nado mnou uľútostí, odlepí sa od lega a potľapká má po pleci. “Máme ešte koláč, mama?” 

13:20

Sedím na schodoch, priplíži sa ku mne mačka. Schmatnem ju a pokúšam sa ju objať. Nie je to úplne ono, mačka sa veľmi objímať nedá. Vydesená mi visí z krku ako živé boa. Ale trochu hebkosti tam bolo. Trochu tepla. Z úst vypľúvam ryšavé chlpy. Rozmýšľam o ľuďoch, ktorých pri som chcela objať. Je ich veľa. Niektorých ľudí som poriadne neobjala nikdy. Nedali sa. Tých zo svojho sentimentálneho zoznamu v duchu vyškrtávam, darmo plakať nad neobjatým mliekom. Aj tak ostáva dosť iných, ktorých som mohla objímať viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

14:00

Nenaplnená idem vyniesť bioodpad. Z diaľky na mňa máva sused z ľavej strany. Naozaj sa mu poteším. Je mi jasné, že jeho objať nemôžem, nikdy sme sa neobjímali a ťažko niekoho objímete prvý krát v živote na odporučenú korona vzdialenosť. Sused zakopáva svoj bioodpad do zeme, hmká si chytľavú melódiu. Oblaží ma informáciou, že na Slovensku je preto tak málo potvrdených prípadov korony, lebo Slováci už koronu dávno prekonali. V rovnakom čase ako Číňania, len sme o tom nevedeli, lebo sme mali väčšinou mierne až nijaké príznaky. Sused si vyhodí vedierko na plece a hmkajúc odkráča do svojho príbytku. Keď sa toto všetko skončí, objímem ho!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

19:00

Slnečný uprataný deň doznieva. Nikto k nám neprišiel, aj keď je sobota, aj keď je voľno, aj keď sme mali upratané a na stole voňal koláč. “Mamaaa, kde siiii?” Dcéra vcupká a pritúli sa ku mne. Konečne. Je hebká, voňavá, počujem ten jej neuveriteľne rýchly detský tlkot srdca. Do kuchyne vbehne aj syn a aj napriek svojmu veku sa na mňa prilepí z druhej strany. Vlasy má stále mastné a nevoňavé. Ale vytknem mu to až zajtra. Trochu ma dusí lakťom, ale ani to mi nevadí. Vôjde muž. Skôr ho počujem, ako vidím, deti ma celú obalili, cítim ako mi puká v platničke, ale držím. Deti sa vrhnú na muža, šplhajú sa po ňom, ručičkami, nožičkami mu lepia na telo teplo a lásku. Ja ho potľapkám po pleci. Smeje sa. Máme polminútový súzvuk. Sme šťastní. Aj keď sme za zamknutou bránou.

 

Zuza Ferenczová

Zuza Ferenczová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som matka dvoch detí a sme v školskej korona karanténe. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu