reklama

ACH, MONIKA ! / denník korona vírusu 10

V noci som sa dočítala, že korona u nás podľa odhadov vyvrcholí o 110 dní. Znamená to, že možno ešte 110 a viac dní budeme doma? Klesla som z tej predstavy na duchu. Nie, nie som schopná oznámiť to deťom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Utorok / dvadsiaty prvý korona deň

8:00

Syn rovno z postele skočí k písaciemu stolu, zapína si online výuku. Nie, ani periny si neodložil, áno, skočil tam rovno v pyžame. Ako žmúri na počítač, vlasy mu visia do očí. Zisťujem, že už nie sú mastné, už sú len pridlhé. Navrhujem, že by som mu tie vlasy ako multifunkčná karanténna matka podstrihla. Pozrie na mňa pohľadom, v ktorom sa mieša zdesenie s absolútnym odmietnutím. “Nikdy, mama.” Som dotknutá. O 110 dní a viac dní sa mi možno bude prosiť! Ale on to ešte nevie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

8:30

Dcéra sa ma pýta svoju každodennú rannú otázku. “Čo budeme robiť?” Je to akčná minižena, má v sebe energiu, vôľu, vášeň k práci. Navrhujem jej, nech vyloží umývačku. Rozhodne otvára umývačku, pospevujúc si vykladá, zatrieďuje, odkladá. Čo bude o 110 a viac dní? Predstavujem si našu kuchyňu rozloženú na triesky. Dcéra s malou sekerkou v ruke stojí v ružovej tylovej sukni na kope triesok z toho, čo bývala kuchynská linka a víťazoslávne na mňa kričí: “ Myčku už nikdy, mamaaa!” 

8:35

“Čo budeme robiť teraz?” chce vedieť dcéra. Nie som schopná nič konštruktívne navhrnúť, desivé scenáre mi prepálili mozog. Dcéra veselo odkráča do izby. Kedy im to poviem?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

9:15

Dcéra vkráča na raňajky ozdobená niekoľkými setmi korálkov a príslušných doplnkov, cíp večernej róby drží noblesne zdvihnutý. Syn vkráča v pyžame, robí si plány na hry s kamošmi, keď sa vráti do školy. Predstavujem si ich o 110 a viac dní. Syn stále v tom istom pyžame, predlhé vlasy zlepené do chumáčov, na rukách pazúry. Dcéra so stovkami korálkov, na lícach fialové bojové šmuhy. Držia sa za ruky a hľadia na mňa vlčím pohľadom. “Aúúúúú.” zavyjú. To bude signál, že sú hladní. Nie, nie som schopná im to oznámiť.

12:00

Na zrkadlo v kúpeľni nám okolo obeda svieti. Neverím vlastným očiam. Aj mne narástli vlasy. Len prečo odmietli narásť rovno zafarbené?! V mojom pohľade sa mieša zdesenie s absolútnou hrôzou. Túžobne myslím na moju kaderníčku. Monika, kde si?! Zakazujem si byť malicherná. Odrasty nie sú podstatné, teraz nejde o fazuľky. Myslím na tých, ktorí bojujú v prvej línii, musím prestať byť márnomyseľná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

13:10

Popoludní svieti slnko na našu dlhú chodbu. Dcéra, stále roztodivne ozdobená, behá hore dole, úplne ponorená vo svojom svete. Zrazu sa pristaví, zapozerá sa na mňa, slnko sa odráža od mojej hlavy, prebleskuje sa mi vo vlasoch. Cítim to. Dcéra chce vedieť, čo to mám to strieborné. “Si niečo maľovala, mama?” Vysvetľujem jej, čo sú šediny. “Fuj!” znie odpoveď. “Daj si tam jadšej južovú!” Znovu ma prepadne márnomyseľnosť. Som slaboch!

13:38

Neviem sa odlepiť od zrkadla v kúpeľni. Predstieram, že ho leštím. Keď otvorili záhradkárstva, nemohli by otvoriť aj kaderníctva? Do toho Monikinho sa zmestí práve jeden človek. Rozmýšľam, aké má Monika dlhé ruky. Či by udržala odstup dvoch metrov. Váham medzi racionalitou a vierou. Nie, pri najlepšej viere nebudú dvojmetrové. Ach, Monika! V zrkadle sa zhmotňuje moje vízia o 110 a viac dní. Mám veľkú predstavivosť. Obludnú až monštruóznu. Úbohé deti, úbohý muž. Budú to mať náročné, vidieť tú krásu pod povrchom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

14:50

Ani pri obede som deťom nedokázala oznámiť možný scénar budúcnosti. Žuli tie cestoviny tak veselo. V duchu sa snažím nájsť pozitívne príklady. Dobrodruhovia na Aljaške žijú bez kontaktu s inými ľudskými tvormi bežne aj dnes. Za zrubovým okienkom im dychčia medvede a líšky. A také titernosti ako vlasy riešia vrecovým nožíkom! Robinson Crusoe to dal roky, iba s pár kozami a Piatkom. Účes bolo to posledné, čo by riešil, aspoň v tej skrátenej verzii románu určite. Moja babka Elza! Tá žila na samote uprostred polí celý život, do dediny chodila len raz za dva týždne a denne viedla dlhé rozhovory napríklad so sliepkami a zajacmi. Vlasy si nikdy nefarbila. Ba nikdy nenosila ani podprsenku. To si mal Robinson vyskúšať! Vlieva sa do mňa sila predkov. Máme predsa telefóny, v simulácii medziľudského kontaktu sme čoraz lepší. A stále sú v ponuke naše mačky. O chvíľu vylezie aj hmyz, budeme si mať s kým pokecať! A ucholakom bude určite jedno, ako vyzerám.

19:36

V lúčoch zapadajúceho slnka žiari šija môjho milého muža, skloneného nad knižkou. Číta dcére. Muž je nespochybniteľne strapatý. Uvedomujem si, že som jeho hlavu nikdy v tomto stave nevidela. Býval to taký upravený muž. Odolávam pokušeniu navhrnúť mu, že mu tie vlasy ostrihám. Budeme vyznávať iné hodnoty, čo tam po zovňajškoch. Za tých 110 a viac dní nebudú podstatné vôbec. Hlavné, že je charakterný. A vie tak krásne čítať, nahlas a dlho! Do obývačky vbehne syn. Je čas dostať ho opäť do pyžama. Syn chce vedieť, prečo som taká mĺkva. Nie, deťom som to nepovedala, možno zajtra. Budeme žiť deň po dni. Účes asi nebude jediná maska, ktorá padne. Ešteže som nikdy nemala umelé nechty. Ani obočie! Ani prsia! Ach, Monika, napriek tomu verím, že raz sa opäť vidíme!

Zuza Ferenczová

Zuza Ferenczová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som matka dvoch detí a sme v školskej korona karanténe. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu