JEDNO BLEDOMODRÉ OKO / denník korona vírusu 11

Autor: Zuza Ferenczová | 4.4.2020 o 12:07 | Karma článku: 3,94 | Prečítané:  171x

Som si istá, že včera bol utorok. Dnes je ale vraj už piatok. Kam zmizli streda a štvrtok? Neviem, dni a noci sa zlepili dokopy.

piatok / dvadsiatypiaty korona deň

7:00

Cez závesy sa vkráda do izby slnko. Rozmýšľam, aký je deň. Nie som si istá. Pred koronou dni označovali tašky detí, večer nachystané na krúžky. V pondelky telesná, v utorky hudobná, v stredy hokej atakďalej až po nedele. Vždy sa niečo dialo, vždy sme vedeli, čo budeme robiť, každú nasledujúcu chvíľu. Naša základná snaha bola všetko stihnúť. Nemeškať. Využiť každý okamih. Závesy sa ľahko hojdajú vo vzduchu prúdiacom z pootvoreného okna. Vlnia sa. Za oknom štekajú psy, zakotkodáka susedkyna sliepka. Prejde auto, zvuk pomaly doznie. Stále ležím. 

7:30

Vôjdem do synovej izby. Ešte spí. Nebudím ho, nedrmácam ním, nespievam mu, nepúšťam rádio. Z postele k online výuke mu to trvá presne tri kroky. Má čas. Syn vyžaruje teplo a pokoj. Spod periny mu trčí noha. Tá noha sa mi zrazu zdá iná. Už nie je chlapčenská. Je skôr mužská. Čupnem si k posteli a s údivom si jeho nohu obzerám. Kedy sa to stalo, že sa tak zmenila? Muselo to byť v čase pred koronou. Keď sa aj tá noha hnala. Syn sa budí. “Aký je dnes deň, mama?” chce vedieť syn. Neviem.

9:00

Všetci sme stále v pyžame. Už vieme, že je piatok. Ja mám síce nad pyžamom tepláky, lebo som už bola vonku nakŕmiť mačky, ale viem, že je tam. Pyžamo, symbol zastaveného času, ma už nezlostí, prijala som ho. Dcéra má tyrkysové očné tiene, ktoré jej k pyžamu ladia. Skladáme si v kuchyni puzzle. Dcéra ma láskavo karhá, neviem nájsť správne diely. “ Mamaaa, ty sa nesústjedíš.” vyčíta mi. Asi sa nesústredím, rozmýšľam, či by som sa predsa len nemala začať ponáhľať, aby sme toho dnes stihli čo najviac. Navrhujem jej, aby či by sme si radšej nepozreli online výuku. Ten návyk plniť úlohy, nemeškať, ponáhľať sa, všeto stihnúť, je prisilný. Vracia sa v návaloch. “ Potom, máme čas.” povie dcéra veselo. Tak dobre. 

10:00

Na sociálne siete píšem správu, že by sme potrebovali glóbus, či by sa nenašiel ktosi milý, kto by nám ho požičal. Puzzle sme doskladali, v online úlohách sme našli príjemné zemepisné zadanie. Jedna milá kamarátka odpíše, že glóbus majú a radi nám ho požičajú. Glóbus sa nachádza o jednu ulicu ďalej. Píšem, že po neho prídem. “ Kedy?” chce vedieť milá kamarátka. Neviem. Dnes. Niekedy. Nával návyku prešumel.

16:15

Sedím v záhrade, pijem kávu. Viac ako polovica dňa je za nami. Piatku. V iné piatky sme o tomto čase s mužom zbierali deti zo škôl, každý v svojej zápche, hnali sme sa s nimi na piatkové krúžky. Snažím sa spomenúť si na ten pocit, na tú snahu, na tú zarputilosť. Noha automaticky pritlačí fantómový plynový pedál. Druhá fantómovo pribrzdí. V kvetinovom záhone žiaria hyacinty, narcisy a kalich roztvoril aj prvý tulipán. K tulipánu prilieta čmeliak. Lupeň sa pod váhou čmeliaka ohýba. Čmeliak lieta z kvetu na kvet. Je taký milo komótny. “ Mamaaa, kde si?” zaznie z okna. Už nie zbesilo ako v prvé dni korony, už nie v kŕčovito ako v tie ďalšie, už skôr len tak milo komótne. Tu som. Vraj v piatku. 

16:30

Nasadzujem si rúšku a konečne sa vydávam na výpravu za glóbusom. Odomknem bránu, zhlboka sa nadýchnem a vyrazím. Na ulici opäť nikoho niet. Prekolobežkujem sa do tej vedľajšej, odrátam domy a zazvoním na zvonček pri čiernej kovovej bráne. Pes za bránou ma pozná, pred koronou ma už mnohokrát videl. Tentokrát ma neuvidí, lebo bránka sa neotvorí. Milá kamarátka vyjde z dverí svojho domu, zahalená v rúške, na ruke má čierne gumenné rukavice, v tých rukaviciach igelitovú tašku s glóbusom. Pristúpim k bránke, preberiem glóbus, odstúpim. Keďže je to prvý blízky človek, ktorého po dvadsiatichpiatich dňoch vidím naživo, nedokážem hneď odísť. Kamarátka je nižšia ako priezor na bránke a tak, aby ma videla a nemusela stáť na špičkách, pritisne sa k bránke a do priezoru vtlačí oko. Len jedno. Jedno bledomodré oko. Ja stojím v odporučenej vzdialenosti a nadviažem s jej bledomodrým okom rozhovor. “Ako sa máš?!” kričím ja, keďže mám rúško. “Znesiteľne! Ako sa majú deti?!” kričí ona. “Znesiteľne!” kričím ja. Neviem sa od toho bledomodrého oka odtrhnúť. Zdá sa mi take krásne. Vidím jej priamo do duše. Keď si vykričíme všetko, čo je možné kričať cez bránku, cez rúška a cez dva metre, rozlúčime sa. Bledomodré oko mizne z priezoru. Pomaly sa vraciam domov, glóbus sa mi hompáľa na riadítkach kolobežky.

17:00

Sedím s dcérou zamknutá v šatníku, v tme miestnosti žiari požičaný glóbus. Ten glóbus je totiž svietiaci. Nie, nepracujeme na zemepisnej úlohe. Len si ho tak otáčame. Amerika, Afrika, paradajka, paprika. Oceány žiaria na bledomodro.  Myslím na kamarátkino oko. Je tu s nami.  Aj ona, aj ostatní, predstavujem si ich na tom glóbuse. Mnohí museli zrýchliť, iní z nás, naopak, spomaliť. Len čakať, len prečkať, len prežiť, najlepšie ako sa dá. “ Toto je fakt naša Eujópa, taká maličká?” šepká dcéra do tmy. “Áno.” šepkám ja. Všetko je také maličké. Celý svet. Ale stále žiari.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Najväčšou obeťou korony nebudú svalovci, ale žiaci (Schutzov týždeň)

Nerozdielový Pelle a Orbán sa zabáva.


Už ste čítali?