PRÍRODA, ZABOČTE DOPRAVA / denník korona vírusu 12

Autor: Zuza Ferenczová | 6.4.2020 o 20:19 | Karma článku: 3,94 | Prečítané:  171x

 V prírode okolo našej malebnej obce väčšinou nikoho nestretávame. V čase korony je všetko inak. Les, Lúčka, Hájik aj Medza sú plné farebných diek. Čaro Prírody je späť!

Nedeľa/ dvadsiatysiedmy korona deň

15:31

    Je nedeľa, knedlovepřo za nami, svieti slnko, vyrážame s deťmi von, do prírody. Trošku pobicyklovať, trošku predstierať, že je nedeľa ako každá iná, korona neexistuje a my si len tak vyrazíme v štvorici. Nie preto, že sa nemôžeme s nikým iným združiť ale preto, že sme sa chceli vybrať práve a iba my, rodinná bunka, nikto viac. Keď je slnečno a nedeľa, tento pocit sa predstiera oveľa lepšie ako v iné dni. Nasadáme na bicykle, hádame sa, kadiaľ ísť a nakoniec vyberáme si príjemnú zvlnenú cestu pomedzi polia a lúky, aby dcéra na svojom ružovom bicyklíku nekvílila pričasto, že nevládze.  

    Keď vybicyklujeme ponad dedinu, otvorím ústa od úžasu. Na miestach, kam zvyčajne ľudská noha nevkročí, je všade ktosi. Autá rôznych značiek parkujú tam, kde oko srnky človeka ešte nevidelo. Na ceste, na cestičke, na medzi, za medzou, pri poli, v poli aj, na slnku aj v tôni. Ľudia vo dvojiciach, v trojiciach, rodiny malé i väčšie sú v hájiku, za hájikom, na lúke, pod lúkou. Váhame, kadiaľ sa vybrať. “Aj tam sú ľudia, za krmítkom!” kričí syn. “Aj tam úplne hoje na kopci!” s úžasom volá dcéra. Pocit bezkoronovej nedele chcel uletieť, ale chytám ho ako šnúrku balóna. Istým spôsobom je to krásne. Predstavujem si, že som dron. Vyletím hore a vidím koláž, kde sa autá, ľudia, ich psy, kockované a bodkované deky, lopty a piknikové koše rozložili na prírodnom podklade tak, aby mal každý kúsok samoty, aby mohol predstierať, že je slnečná nedeľa ako každá iná.         

    Vydáme sa ďalej, bicyklujeme akoby nič, len sa vyhýbame, uhýbame, obchádzame ľudstvo, v makabrálnom rytme si nasadzujeme a skladáme rúšky, my aj oni, dospelí aj deti. Psy nie, zatiaľ. Dcéra vôbec nekvíli, na to je príliš excitovaná, šlape a kuká. “Tamten ľuď má hojdaciu sieť. Tamtí aj mojča, mama!” vykrikuje. Podarilo sa mi presvedčiť samú seba, že obyčajná nedeľa trvá. Veď sú to len ľudia v prírode. To je v podstate normálne! Rúšky si dokážem odmyslieť, predstavivosť trénujem každý deň.

    Dofučíme ale na kopček. Pod ním sa tri malé dievčatá hrajú s ostrožltou loptou. Rozhodneme sa zviesť dole briežkom, blížime sa k nim. Keď nás dievčatá zaregistrujú, ustrnú v pohybe. Lopta im spadne, ostrožlto znehybnie v tráve. Dievčatá ako jeden o krok ustúpia, hoci nie sme blízko, naozaj nie. Snažím sa usmiať, byť milá usmiata nedeľná teta na bicykli. Nezaberá to. Keď fičíme okolo nich, dievčatá ustúpia o ďaľšie dva kroky, v presnej choreaografii, rovnakou nohou vykročia vzad. Chýba len dramatická hudba. Tri dievčatká, ostrožltá lopta a ich nevinný strach. Pocit apokapsy je späť. Aj dcéra stíchne, už nevykrikuje. 

    Nechávame ich za sebou, keď si skladám rúško, ešte sa obzriem. Dievčatá bežia k rodičom, k odparkovanému autu, cez lúčku, cez medzu, cez pole. Loptu nechali za sebou. Snažím sa dolovať v sebe čosi pozitívne. Nedarí sa mi. Veľkým oblúkom sa v tichu vraciame domov, do koronového podvečera.

20:00

    Mám to! Ten pozitívny pocit, ktorý nabije apokalypsu! Príroda vôkol našej malebnej dediny dokáže prijať toľko rôznorodých ľudí práve vďaka tomu, že polia členia medze, lesíky, lúčky, hájiky a krásne solitérne stromy Nie je to napríklad jedno obrovské nehostinné monokultúrne pole alebo iný neznesiteľne nezmyslený, ľuďmi vyabstrahovaný celok. Je tienistá, členitá, tônistá, zákutistá, preto lákajúca.

    Neďaleko nás je aj jeden salaš. Jeho meno je Príroda! Cestu k salašu roky ukazujú vkusné drevené smerové tabule s nápisom PRÍRODA, vždy s príslušnou šípkou. PRÍRODA doprava alebo PRÍRODA doľava, podľa toho odkiaľ idete. Osem a pol roka som bola presvedčená, že smerová tabuľa PRÍRODA naznačuje neistým ľudom ako sa dostanú z asfaltovej cesty do prírody. Že keď na ňu nechcú len kukať z auta, tak aby vedeli, kadiaľ do nej majú vôjsť. Predstavovala som si, že tie smerové tabule dal vystružlikať nejaký empatický starosta. Aby neistým ľuďom pomohol, aby ich nakriatol, navnadil. Zdalo sa mi to láskavé, také vrúcne. Vždy keď som prešoférovala okolo tabúľ, zohrialo ma chápavé gesto imaginárneho starostu. To, že drevený nápis označuje vlastné meno salaša som sa dozvedela až vlani. Dosť ma to vzalo.

    Teraz tieto smerové šípky naberajú nový význam. Príroda s veľkým P, doprava alebo doľava, podľa toho, odkiaľ človek prichádza. Cestička, Hájik, Medza, Lúčka, Les, Pole. Milí ľudia, prídite aj potom, keď toto všetko skončí, keď bude opäť nedeľa a vy budete môcť mať svoje deky bližšie, ba dokonca si ich budete môcť aj spojiť, ak by ste mali chuť. Prídite a poďakujte sa jej. Prírode s veľkým P. 

21:10

    Ha! Dočítala som sa, že poľnohospodári našej krajiny nie sú z výletov do Prírody úplne nadšení. Odkazujú, že by bolo rozumnejšie, keby si ľudia deky nerozkladali priamo na Poli. Radšej tá Lúčka, Hájik, Les a Medza. Na tom Poli vraj vždy čosi rastie, aj keď to nie je Vidieť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Najväčšou obeťou korony nebudú svalovci, ale žiaci (Schutzov týždeň)

Nerozdielový Pelle a Orbán sa zabáva.


Už ste čítali?