Zelený štvrtok/ tridsiatydruhý korona deň
9:20
Naša krajina je rozladená, aj ja som rozladená. Jasné, každý si môže poplakať, aj ja hovorím synovi, keď ho čosi trápi, poplač si, syn, slzy patria k mužom aj k ženám, je to silné, je to očistné, vreckoviek máme dosť. Syn momentálne nechce plakať, chce vedieť, prečo presne včera plakal náš premiér. Presne neviem, myslím si, že je v strese. “Náš oco neplače, keď je v strese.” vyhlási syn. Vysvetľujeme si, že každý človek je iný, aj každý muž je iný. “Nevnímajme svet stereotypne!“ vyhlásim ja. “Aj americký prezident plače?” chce vedieť syn. Debata je nad moje sily, ešte som nemala kávu.
10:20
Slnko svieti a môj milý muž má opäť v ruke vŕtačku! Nečakane našiel škatuľu šróbov. Vŕtačka zavrčí, jej hudba sa nesie záhradou. Milujem zvuk vŕtačky. Netuším, čo všetko ce vŕtať, ale sľubujem si, že sa ho nič neopýtam, nevyruším ho ani jedinou otázkou. Každá otáčka mi spevavo oznamuje, že čosi staré sa mení v nové, nespojené sa spája a vytvára nový celok. Vykuknem von. Muž je do pol pása vyzlečený, slnko už pečie, pot sa mu leskne na pleciach, v silných mužných rukách iskrí vŕtačka. Aký nádherný stereotyp!
11:00
Chystáme špenátový obed. Deti chcú vedieť, prečo je tento štvrtok zelený. Aj keď nie sme konzistentne kresťanskí veriaci, prečítame si Ježišov príbeh. Syna napadne či Ježiš plakal, keď ho ukrižovali. Neviem! Ja som rada, že v zelený štvrtok sa ešte môže vŕtať.
11:30
Syn sa dožaduje, aby som po záhrade poschovávala vajíčka ako to čítal v nejakej knihe. Navrhujem aby sme sa orientovali na slovansky pohanské obrodné sily tohto obdobia, proste oslavovali príchod jari a po obede išli dlhú a obrodnú na prechádzku do lesa. Dcéra nechce kráčať, už vôbec nie dlho. “Prechádzka neéééé.” Aj ona chce hľadať vajíčka prezlečená za pohanskú bohyňu. Zachraňuje ma zvuk vŕtačky zo záhrady. “Nebudeme rušiť ocka!” rozhodnem.
14:00
Milý muž stále vŕta, už som trochu znepokojená, na jazyk sa mi tlačia otázky, veľmi by som chcela vedieť, čo všetko už rozvŕtal. A prečo. Z vibrácií vŕtačky ale cítim, že sa pýtať nemám. Mužovi sa čosi nedarí. Je čas ho nechať samého. Keby si chcel zanadávať.
16:00
Zbierame prútie za dedinou pri lese, keď tu z lesa vybehne cudzí muž so psom. Nasadzujeme si rúšky a čakáme, kým prebehne. Aj tento muž má odhalené svalnaté ramená a leskne sa mu na nich pot. Na ramenách má dokonca impozantné tetovania! Pes popri ňom elegantne klusá, srsť za ním krásne veje. Vyčítam si, že ma tieto vnemy dokážu takto nadchnúť, ale nemôžem si pomôcť, nadchýnajú ma. Muž sa pristavuje a my ho napriek rúške spoznávame. Je to riaditeľ našej obecnej školy! Prehodíme pár viet, riaditeľ má ako zvyčajne dobrú náladu. Pýtam sa ho, ako zvláda nápor online výuky. “V pohode, mám to zorganizované!” hovorí veselo. Rozlúčime sa a riaditeľ s ľahkosťou beží ďalej. Rozmýšľam, či som ho niekedy videla plakať. Napríklad pri otváraní školského roka. Alebo na nejakej obecnej slávnosti. Rozhodne nie.
18:00
Z nazbieraného prútia sa korbáč upliecť nedá ani pri maximálnych motorických obrátkach. Prútie je príliš hrubé. Syn neplače, drobné neúspechy sa už naučil zvládať. “Mama, zajtra si proste pôjdeme nazbierať tenšie prúty.” vyrieši situáciu. Som na neho hrdá.
18:30
Je dovŕtané, môj milý muž je spálený a asi má úpal. Nenatrel sa krémom a celý deň vŕtal na slnku bez šiltovky. Krém som mu mala pripomenúť ja, tvrdí mi. Nie, nebola som starostlivá žena, bola som nerušiaca žena. Mala so to asi skombinovať. Muž ale stále neplače. Je spokojný s výsledkami svojich činov. Na terase máme nový stôl. Paráda!
20:00
Pri uspávaní sa znovu rozprávame o emóciách. Syn sa rozhodol, že plakávať teda bude, keď je to zdravé, ale nie na verejnosti. To sa mu nezdá kúl. Už to tiež zažil. “ Ako mu takto máme veriť, že tú koronu zvládne, mama? Ktorí premiéri ešte plakali v posledných dňoch?!” chce vedieť syn. Radšej zhasínam.
23:00
Neviem zaspať, v hlave sa mi miešajú maľované vajíčka, plačúci muž, Ježiš, pohanské bohyne, korbáče, zvyk, stereotyp, vŕtačka, … Cítim, že niekde v tom všetkom je odpoveď. V polospánku sa mi z podvedomia vynorí pojem archetyp. Ar-che-typ, ar-che-typ, ar-che-typ, buble podvedomie. “Neplač,” šepkám plačúcemu mužovi, “dobré to bude…” Nie stereotyp, archetyp! Definitívne nespím.
23:33
Spomenula som si! Kedysi v dávnych časoch som si prečítala všeličo, medzi inými aj Illiadu. Bola tam celá kopa hrdinov, najväčších hrdinov svojej doby, bojujúcich chrabro, udatne, neľútostne a nekonečne dlho pri Tróji. Ich mužné ramená sa tiež leskli potom na slnku, keď hádzali tie oštepy a sekali hlavy. Však to bolo v Grécku, slnko pražilo. A títo hrdinovia veľmi často plakali! A verejne a bez hanby. Kvílili, nariekali, žalostili, jasne si pamätám, ako som tie pasáže preskakovala. Ale verejnosť ich plač a nárek chápala. Lebo títo muži boli najskôr boli hrdinami. Heuréka, pociťujum úľavu. Už viem, čo tam škrípe. Zajtra to vysvetlím synovi.
